Sv. Ján Nepomucký patrón farského kostola a kaplnky v Medzibrode a kaplnky v Ľubietovej

O dátume narodenia sv. Jána Nepomuckého nemáme písomnú zmienku. Predpokladá sa, že sa narodil okolo roku 1350 v obci Pomuku v juhozápadných Čechách.

 

Priame historické dokumenty, ktoré sv. Ján Nepomucký ako verejný notár v kancelárii pražského arcibiskupa podpisoval, sa datujú do rokov 1370 až 1380. Tam sa Ján podpisuje ako „syn Welfína z Pomuku, klerik pražskej diecézy, z cisárskej autority verejný notár“.  Prímenie Nepoucký vzniklo neskorším chybným čítaním starého latinského výrazu DE POMUK (Pomucký), z ktorého vzniklo NEPOMUK (Nepomucký). 

 

Ján bol vysvätený za kňaza v roku 1380 a stal sa farárom v pražskom kostole sv. Havla. V tomto čase sa dal na štúdium cirkevného práva. V roku 1381 tak na pražskej univerzite dosiahol titul 

bakalára. V ďalších štúdiách pokračoval na padovskej univerzite v Taliansku, kde dosiahol doktorát z cirkevného práva.

 

Po návrate do Prahy sa stal kanonikom kolegiálneho kostola sv. Egida a neskôr kanonikom vyšehradskej kapituly.

 

V tomto čase sa veľmi zhoršoval vzťah medzi kráľom Václavom IV. a pražským arcibiskupom Jánom z Jenštejna. Napätie sa vyostrilo na jeseň 1392 keď arcibiskup prostredníctvom svojich vikárov Jána z Pomuku a Mikuláša Puchníka žiadal kráľovho obľúbenca, podkomorníka (táto funkcia zodpovedá funkcii ministra financií) Žigmunda Hulera, aby sa zodpovedal z podozrenia bludu a násilností, ktorých sa dopustil proti pražským klerikom. Keďže sa podkomorník arcibiskupovi vyhrážal, arcibiskup ho exkomunikoval. Kráľa to pobúrilo a začal hľadal možnosť oslabiť moc a vplyv arcibiskupa. Rozhodol sa rozdeliť pražské arcibiskupstvo a vytvoriť novú diecézu, ktorej základom by sa stalo benediktínske opátstvo, ktoré riadil starý opát Racek. Ten však zakrátko zomrel, mnísi si zvolili nového opáta a predložili jeho meno arcibiskupovi na schválenie. Keďže nik nepodal námietku v určenej lehote, dňa 10. marca 1393 ho arcibiskupov notár Ján z Pomuku potvrdil v prítomnosti nového opáta a svedkov platnosť voľby. Keď sa to kráľ Václav IV. dozvedel, že jeho plán je prekazený, verejne sa začal vyhrážať smrťou arcibiskupovi a jeho úradníkov.

 

Dňa 14. marca Ján z Pomuku ešte úradoval, ale večer odišiel s oficiálom Mikulášom Puchníkom a inými úradníkmi do hradu v Roudnici, kam sa uchýlili arcibiskup. Keď kráľ našiel arcibiskupstvo v Prahe prázdne poslal po arcibiskupa. Nakoniec sa arcibiskup na radu vikárov vrátil do Prahy. 13. marca sa stretli kráľovi a arcibiskupskí radcovia, aby hľadali východisko. Dohodla sa dosiahla. Tá sa týkala aj rehabilitácie Žigmunda Hulera. Na druhý deň mala byť dohoda schválená pri osobnom stretnutí kráľa s arcibiskupom. Stretnutia sa uskutočnilo 20.marca ráno na otvorenom priestranstve pri Mosteckej veži na ľavom brehu Vltavy. Arcibiskup využil príležitosť, aby ešte raz požiadal kráľa, aby neveril falošným správam namiereným proti nemu a jeho spolupracovníkom. To kráľa rozzúrilo a dal zatknúť najbližších arcibiskupových spolupracovníkov.: Vikárov Jána z Pomuku a Mikuláša Puchníka, prepošta Václava Knoblocha a arcibiskupovho hofmajstra Něpra. Arcibiskup v sprievode svojej družiny odišiel do svojho sídla, ale zakrátko odišiel do Talianska k pápežovi podať správu o tom čo sa robí v Čechách. Kráľ vypočúval staručkého dekana a cirkevného právnika Bohuslav z Krnova, niekoľko krát ho udrel.. Zakrvaveného ho odviedli do domu kastelána, odkiaľ sa za krátko dostal na slobodu. Ostatných dal kráľ previesť na staromestskú radnicu kde nasledovali ďalší výsluch. Hofmajster Něpra bol oslobodený a ostatní boli odvedení do mučiarne súdneho domu. Od mučenia prepošta Knoblocha, ktorý bol už natiahnutý na škripci sa nakoniec upustilo. Na škripec boli natiahnutí len generálni vikári Ján z Pomuku a Mikuláš Puchník. Pri tom ich pálili fakľami. Kráľova zlosť sa sústredila na Jána z Pomuku. Sám kráľ chytil fakľu a ňou mu prepálil bok. Nevie sa čo sa pýtal kráľ Jána, lebo očití svedkovia boli zaviazaní prísahou, že musia mlčať. Medzi ľuďmi sa rozšírila mienka, že kráľ sa chcel dozvedieť niečo, čo mu kráľovná mohla prezradiť pod pečaťou spovedného tajomstva. Kráľ sa od Jána nedozvedel nič. Jána však musel za mlčanie zaplatiť životom., kým jeho spoločníkov prepustili na slobodu. Polomŕtveho ho vyviedli na Karlov most a odtiaľ ho zviazaného hodili do rieky Vltavy. Bol to štvrtok 20. marca 1393 okolo deviatej hodiny večer. Podľa Zlatokorunskej kroniky z polovici 15. storočia Jánovo telo bolo v rieke do 17. apríla. Vtedy ho vylovili a prechodne pochovali v blízkom kostole sv. Kríža. Neskôr ho preniesli do Svätovítskej katedrály, kde ho pochovali v pravej časti lode pravdepodobne to bol rok 1396, keď sa politické a cirkevné pomery trocha upokojili.

 

Ján z Pomuku bol hneď pokladaný za mučeníka.  Arcibiskup Ján z Jenštejna v cirkevnej správe (júl 1393) pápežovi Bonifácovi IX. nazýva Jána z Pomuku martyr sanctus – svätý mučeník. Arcibiskupov životopisec Peter Klarifikátor sa v životopise Jána z Jenštejna zmieňuje, že po smrti Jána z Pomuku sa stali zázraky.

 

Úcta k pražskému mučeníkovi vzrástla od druhej polovice 16. storočia, keď po 140 rokoch bol znova obsadený pražský arcibiskupský stolec. Ján Nepomucký bol v Ríme v roku 1720 vyhlásený za blahoslaveného a v roku 1729 za svätého.  V súvislosti s procesom svätorečenia bol otvorený Jánov hrob. Pri vyberaní kostí, z lebky vypadol hlinou obalený kus hmoty. Po jeho očistení a narezaní nožom prítomní lekári vyhlásili, že je to dobre zachovaný ľudský jazyk. Relikviu uložili do strieborného puzdra. Pri opakovanej prehliadke 27. januára zistili, že sa jazyk zosušil a nadobudol sivohnedú farbu. Po vyňatí zo schránky v prítomnosti 19 úradníkov-svedkov pomaly znovu asi do troch štvrtín navrel a získal sviežu purpurovú farbu ako pri prvom náleze. Jazyk uložili do zvláštneho relikviára, kde bol predmetom úcty veriacich. Úcta k sv. Jánovi Nepomuckému sa rýchle rozšírila i v okolitých krajinách.

_________________________________________________