Sv. František z Assisi patrón kostola a kaplnky v Hiadli

 

 

Sv. František sa narodil v stredotalianskom mestečku Assisi v roku 1181(82). Jeho rodičia sa boli Pietro Bernardone, ktorý bol obchodník s plátnom a matka sa volala Jana. Tá svojmu synovi dala meno Ján, ale otec ho celý život volal František a toto meno mu nakoniec aj ostalo. Okrem Františka mali rodičia ešte jedného syna, ktorí sa volal Angelo. Ako dieťa, František chodil do miestnej farskej školy kde získal základné vzdelanie. Ako 20 ročný sa zúčastnil bojov vo vojne medzi mestami Perugia a Assisi, kde sa František dostal do zajatia. Po roku keď bol prepustený na slobodu sa vrátil ťažko chorý domov kde sa zotavil. Potom zotavení sa ešte chcel zúčastniť bojov na juhu v Apúlii, ale na ceste pri meste Spolete mal tajomný sen v ktorom počul výzvu, či nechce radšej slúžiť Bohu. Keď sa vrátil do Assisi zažil ešte jedno videnie a to v kostolíku sv. Damiána v ktorom sa mu z oltárneho kríža prihovoril ukrižovaný Kristus: "František, oprav mi kostol! Veď vidíš, že sa ide celkom rozpadnúť!" František túto výzvu zobral doslovne a kostolík sv. Damiána začal opravovať. František bol dobrého srdca a všímal si biedu chudobných, ktorým aj začal pomáhať. Používal na to majetok svojho otca. Ten sa rozhodol, že ho vydedí. V apríli 1206 sa nakoniec František rozhodol nasledovať Boha. Na verejnosti za prítomnosti assiského biskupa sa vyzliekol zo šiat, tie vrátil otcovi a vyhlásil, že odteraz má už Otca, ktorý je na nebesiach. Biskup prikryl Františka svojím plášťom a zobral ho pod svoju ochranu ako verejného kajúcnika a človeka zasväteného Bohu. František sa rozhodol cez dokonalú chudobu spojiť s Bohom a stať sa v jeho nástrojom v službe iným. František v slobode Božieho dieťaťa zistil, že každá vec má hodnotu sama osebe. Tým objavil bohatstvo stvoreného sveta, úprimne ho obdivoval a tešil sa mu. 

 

Dva roky žil ako potulný mních. Venoval sa modlitbe, slúžil chudobným a opravoval tri opustené kostoly okolo Assisi. Kostol sv. Damiána, sv. Petra a Anjelskej Panny Márie. Hlavne kostol zasvätený Panne Márii nazývaný aj Porciunkuly, prirástol Františkovi k srdcu. Stal sa kolískou založenia rehole. Tam pri počutí evanjelia o rozoslaní apoštolov sa rozhodol nasledovať Kristových učeníkov a bez akýchkoľvek hmotných prostriedkov bude ohlasovať vo svete Božie kráľovstvo. Na jar v roku 1208 začal kázať v Assisi. Po prvých kázňach sa niektorí poslucháči k nemu pripojili. Keď ich bolo dvanásť, utvorili prvé spoločenstvo Assiských hlásateľov pokánia alebo menších bratov. Ich príbytkom bola chatrč v ktorej ich František celý rok pripravoval na chudobných putujúcich kazateľov. Potom ich poslal na prvú apoštolskú cestu, ktorej sa zúčastnil aj on. Po návrate zostavil z evanjeliových textov prvé pravidlá nového spoločenstva, ktoré v roku 1209/1210 schválil pápež Inocent III. Tak vznikol nový rád Menších bratov (Ordo Fratrum Minorum - OFM). V tomto čase František prijal diakonské svätenie. Z poníženosti a úcty ku kňazstvu nechcel byť kňazom, ale ostal po celý život diakonom. Pätnásť rokov sa staral o prvé rozrastajúce sa spoločenstvo a apoštolátom. Vo svojej reholi neraz musel František zápasiť o zachovanie ideálu absolútnej chudoby a jednoduchosti, ktorým sa mnohým zdal byť neudržateľný. V roku 1212 vznikla ženská vetva rehole (klarisky) ktorej spoluzakladateľka bola sv. Klára z Assisi. Bola vzorom evanjeliovej chudoby nie len pre svoje spoluslužobníčky, ale aj pre mužských členov rádu. V tejto dobe práve ideál chudoby potrebovala Cirkev tak pre vnútornú obnovu, ako aj pre účinný apoštolát. Veľmi účinný sa ukázal byť Františkov apoštolát, ktorý pozostával z príkladu prežívaného evanjelia a z kázania. Obsahom jeho kázania bol pokoj a dobro (pax et bonum) čo ohlasoval všetkým spoločenským triedam bez rozdielu. Jeho výzvy na pokánie a duchovnú obnovu sa stretli s porozumením u všetkých spoločenských triedach.

 

V rokoch 1212-1214 sa vydal na apoštolské cesty do Palestíny a do Maroka. Ani jeden z týchto cieľov sa mu nepodarilo dosiahnuť. raz pre búrku na mori, inokedy pre chorobu.

 

V rokoch 1217-1219 počet bratov rástol a František vysiela do rozličných krajín Európy viacej skupín. Jemu samému sa podarilo v roku 1219-12120 dôjsť do Svätej zeme, Sýrie a Egypta, kde kázal priamo pred sultánom Al-Malik al- Kamilom. Sultán ho prijal zdvorilo, ale viac František nedosiahol. Jeho misia však napokon mala úspech. Niektorí františkánsky misionári však zomreli mučeníckou smrťou.

 

Po návrate z blízkeho východu František sa venoval vnútornej disciplíne rehole a vypracovaniu jej definitívnych stanov, ktoré sa zachovali v dvoch podobách. Prvé, obsiahlejšie Regula I. z roku 1221 a druhé trocha skrátené Regula II. - bullata, ktoré sa stali definitívnymi stanovami, ktoré schválil pápež Honorius III.

 

V roku 1221 František rozširuje Rehoľu menších bratov založením tretieho rádu, v ktorom sa združovali laickí mužovia a ženy, ktorí chceli v občianskom živote uskutočňovať evanjeliové ideály a zároveň mali účasť na duchovných dobrách menších bratov. Aj tento tretí rád prispieva k vnútornej obnove Cirkvi prispel, lebo zasahuje do všetkých vrstiev kresťanskej spoločnosti. Aj z tohto tretieho rádu máme v Cirkvi mnoho svätých (napr. sv. Ľudovít Francúzsky, sv. Alžbeta Durínska).

František miloval Cirkev a vážil si jej ustanovizne. Vo všetkom sa podriaďoval cirkevnej autorite, a veľmi si ctil kňazský stav a vážil si teológov, ktorí sa zaoberali Božím slovom. Neskôr v rokoch 1223-24 zakladá v Bologni (i keď spočiatku nechcel) rádové učilište teológie kde za prvého profesora určil sv. Antona Paduánskeho.

 

Sv. František v roku 1223 počas vianočnej noci s viacerými priateľmi navrchu Greccio zvláštnym spôsobom prežíva udalosť Narodenia Pána. Jaskyňa, živé zvieratá a jednoduchí ľudia vytvárali scénu, ktorá bola veľmi blízka tej betlehemskej. Je to prvý živý betlehem z čoho sa vytvoril kresťanský zvyk počas vianočných sviatkov stavať v rodinách a verejných priestranstvách - betlehem. 

 

Podobne ako betlehem vznikla vo františkánskej spiritualite aj pobožnosť Krížovej cesty. Sám František mal účasť na Kristovom utrpením aj iným spôsobom, keď v septembri 1224 počas jeho pôstu pred sviatkom sv. Michala na hore Verna neďaleko Arezza, keď sa usiloval čím užšie spojiť s trpiacim Vykupiteľom 14.septembra na sviatok Povýšenia sv. Kríža dostal od Ukrižovaného Ježiša, ktorý sa mu zjavil, stigmy. Bol to prvý známy prípad stigiem. K utrpeniu stigiem sa pridali aj bolesti žalúdka, pečene a postupujúca očná choroba. František sa blížil k svojej životnej kalvárie. I Keď túžil ísť na apoštolské cesty, už nevládal. Preto sa sústredil na povzbudzovanie spolubratov všetkých ľudí z ktorými sa dostal do styku. Z tých čias pochádzajú jeho listy "všetkým veriacim" a "správcom národov", v ktorých ich povzbudzuje, aby zachovávali Pánove slová, aby podporovali spravodlivosť a aby pestovali úctu k Eucharistii.

 

Už ako slepý v roku 1224 alebo na začiatku roku 1225 napísal známu "Pieseň o bratovi Slnku" v ktorej dobrorečí Bohu za všetky stvorenia a vyzdvihuje ich užitočnosť a krásu.

 

V lete 1226 sa vracia František zo svojej poslednej cesty do Assisi. Rodáci sa o neho starali s veľkou pozornosťou a Assiský biskup ho ubytoval v biskupskom paláci. Tam František nadiktoval svoj duchovný testament. Na konci septembra sa dal preniesť do milovanej Porciunkuly. Tam si dal čítať evnjeliové state o Kristovom utrpení, bratom venoval posledné napomenutia a požehnania. Napokon 3. októbra večer tak, ako si želal, vyzlečený na holej zemi, aby sa čo najviac pripodobnil umierajúcemu Spasiteľovi, umiera. Františka slávnostne pochovali 4. októbra v Kostole sv. Juraja v Assisi.

 

Po jeho smrti sa diali mnohé zázraky. Pápež Gregor IX. ho vyhlásil za svätého už o dva roky po smrti. O ďalšie dva roky neskôr už v Assisi stála nová bazilika. zasvätená sv. Františkovi. Do nej priniesli aj jeho telesné pozostatky.

Po jeho smrti sa rozrástol počet jeho ctiteľov, ale aj nasledovníkov. Mužská vetva rehole v 13. storočí dosiahla takmer 40 000 členov. Mnohí z nich pôsobili aj ako misionári v nekresťanských krajinách. Dokonca až v Mongolsku a Číne. Františkáni niekoľko generácií hrali na parížskej univerzite dôležitú úlohu (napr. sv. Bonaventúra a Ján Duns Scotus). Františkáni viac vychádzali z Platónovej filozofickej náuky, či už priamo, alebo cez sv. Augustína (dominikáni vychádzali z Aristotelovej filozofie). 

 

Otázka chudoby spôsobila to, že v 16. storočí sa mužská vetva rozdelila na tri autonómne celky. Od menej prísnych konventuálov tzv. minoritov sa v roku 1517 oddelili prísnejší nekonventuáli tzv. observanti, a napokon v roku 1528 vznikla ešte prísnejšia vetva kapucínov. Najznámejší a najpočetnejší sú nekonventuáli známi aj ako hnedí františkáni. Ženský rád sv. Františka nazývaný podľa zakladateľky klarisky, ktoré žili uzavretým kláštorným spôsobom života zostali verné ideálom sv. Františka a svojou duchovnosťou sú požehnaním pre celú Cirkev. Najpočetnejší je tretí rád sv. Františka, ktorý združuje laických veriacich. V priebehu storočí sa z tretieho rádu vyvinulo niekoľko mužských a ženských rehoľných spoločenstiev (napr. Školské sestry sv. Františka) Príklad a ideály sv. Františka našli nasledovníkov aj v anglikánskej cirkvi a medzi škandinávskymi protestantmi, kde vznikli františkánske spoločenstiev podobné katolíckym rehoľným komunitám. Rehoľa menších bratov má svoje dejiny aj na Slovensku a to od roku 1238 keď v Trnave vznikol prvý kláštor, o desať rokov neskôr v Nitre a v roku 1297 v Bratislave. Postupne počet kláštorov rástol až navyše dvadsať, po celom Slovensku. Aj dnes jestvujú na Slovensku kláštory františkánov, minoritov a kapucínov kde bratia nasledujú príklad a ideály sv. Františka z Assisi.

___________________________________________________________

Porov. frantiskani.sk In: Ondruš Rajmund SJ. Blízky Bohu i ľuďom 2. zväzok: júl-december. Životopisy svätých a komentáre k cirkevným sviatkom v kalendárnom poradí. Druhé rozšírené vydanie.  Dobrá kniha. Trnava 2012. ISBN 978-80-7141-743-9. str. 364-370.