Ľubietová – z histórie
Ľubietová leží v kotline lesov západnej časti Slovenského Rudohoria. V minulosti patrila medzi sedem banských kráľovských miest. Osídlenie je pradávne. Pri stavbe vodovodu sa našli predmety z doby bronzovej a z doby železnej. Už Slovania tu ťažili medenú rudu a železnú rudu.
V 13. a 14 storočí sa tu rozvinulo baníctvo a hutníctvo a v roku 1379 kráľ Ľudovít I. povýšil Ľubietovú na slobodné kráľovské banícke mesto s vlastným erbom. Kráľ Žigmund zasa Ľubietovú oslobodil od platenia dávok ostrihomskému arcibiskupovi, kráľ Vladislav v roku 1490 dal mešťanom právo slobodného pohybu po krajine a Ľudovít II. zasa výsadu voľného pohybu bez platenia mýta. Z toho sa usudzuje, že tu bola oddávna remeselná výroba a majstri sa pohybovali po celej krajine a predávali svoje výrobky. To potvrdzuje aj 25 cechov, ktoré v Ľubietovej boli.
Medená ruda sa tu ťažila a spracovávala na ložiskách Podlipa a Svätodušná. Úspešne tu podnikala Turzovsko-Fugerovská spoločnosť. Bane a huty vlastnili súkromný ťažiari a mesto Ľubietová. Zánik mediarstva nastal v Ľubietovej v roku 1872. Oživenie baníctva nastalo, keď pod Veprom našli železnú rudu. V doline Peklo založili viacero jednoduchých vysokých pecí a vyrábali železo. V Ľubietovej v roku 1692 bola postavená prvá vysoká drevouholná pec v Uhorsku. Výroba železa trvala do roku 1912.
Sláva slobodného kráľovského mesta pomaly zanikala a mesto sa zmenilo na obec. Debnárske remeslo, ktoré malo základňu v drevenom bohatstve sa udržalo do II. svetovej vojny, a výroba keramických výrobkov /kachľové pece a rôzna úžitková a ozdobná keramika/ až do dnes.
Farnosť – z histórie
Farnosť Ľubietová bola veľmi starobylá. Keď kráľ Ľudovít I. povýšil Ľubietovú na mesto už tu bola zriadená farnosť i kostol. Jej počiatok podľa kanonických vizitácií sa kladie do 13. storočia a starý Pázmanyho katalóg ju pozná pod menom „Lybetha“. V roku 1433 ju zničili husiti. Keďže tu už 300 rokov pôsobili nemecký ťažiari v 16. storočí sa tu cez týchto ťažiarov ujíma Lutherovo učenie, ktoré sa šírilo z Nemecka.
Reformácia a rekatolizácia prebiehala v Ľubietovej veľmi búrlivo. Zaplatili za to životom aj duchovní na jednej aj na druhej strane. Z katolíckych duchovných to boli: v roku 1557 farár Ján – zavraždený; 10. 8.1678 farár Vavinec Ptachelius – sťatý; v roku 1683 farár Ján Benkovič – sťatý. Na evanjelickej strane to bol farár Filip Nicolai a rektor školy Gregori. V roku 1527 pri prevoze na súd pred kráľa Jána Zápoľského boli obaja upálený. Rektor Gregori vo Zvolene a kazateľ Filip Nicolai pod zámkom Dobrá Niva. Na pamiatku tejto udalosti je umiestnená pamätná tabuľa v evanjelickom kostole v Ľubietovej.
Rímskokatolícky farský kostol na čas užívali veriaci evanjelického vierovyznania, pravdepodobne po podpísaní vierovyznania s ostatnými banskými mestami v roku 1559. V roku 1674 bol znova vrátený veriacim katolíckeho vierovyznania. Po dekréte Jozefa II. si evanjelický veriaci vybudovali chrám a zriadili cirkevný zbor.
Samotný patronát nad Rímskokatolíckym farským kostolom sv. Márie Magdalény malo mesto Ľubietová od roku 1379. Keď však mešťania prijali evanjelickú vieru, patronát stratilo a od roku 1674 ho vykonávala banská komora. Za Jozefa II. sa patronát mestu vrátil. Predpokladáme, že patronátne právo skončilo zánikom mestských práv v roku 1863.
Z histórie ešte môžeme povedať, že Ľubietová ako farnosť mala aj dekanské sídlo. V historických prameňoch v rámci územného členenia diecézy sa uvádza názov „Ľubietovský dekanát“.
Farnosť Ľubietová ku ktorej patrili aj filiálky Strelníky a Povrazník, bola zrušená 6. 2. 1994 a celá bola pričlenená k farnosti Medzibrod ako filiálka.